História

V Skorušinských vrchoch sa nachádzajú hrubšie vrstvy dolomitného pieskovca. Miestny výskyt mäkkého a ľahko spracovateľného pieskovca, vhodného na stavebné  i   dekoračné účely, podnietil v Bielom Potoku vznik kamenárskej výroby.
Na podnet správy oravského komposerátu  sa začalo s ťažbou kameňa. Obec sa stala jedným zo stredísk kamenárskej výroby na Orave. Prvý raz sa v tejto súvislosti spomína roku 1728 ako stredisko špecializované na výrobu mlynských kameňov.
Od polovice 18. storočia možno na Orave sledovať rozvoj rezbárskej a plastickej kamenárskej tvorby, ktorá súvisela s nástupom rekatolizácie. Obnovu katolíckej viery tu od roku 1651 uskutočňovali poľskí jezuiti, ktorí priniesli na Oravu barokový sloh. V jestvujúcich kostoloch sa stavali oltáre podľa nastupujúceho výtvarného štýlu, drevené kostoly sa prestavovali na murované. Rozšírila sa aj stavebná činnosť mimo kostola: na cintorínoch, pri cestách, na poliach sa stavali kaplnky, božie muky, kríže, sochy na kamenných stĺpoch, neraz ako pamätníky živelných pohrôm a zároveň prosba o ochranu.
Od začiatku 19. storočia sa nahradzovali drevené hlavné kríže i náhrobníky na cintorínoch kamennými. Pri týchto zvýšených požiadavkách uplatňovala sa práca domácich majstrov z bielopotockej kamenárskej dielne.
Od druhej polovice 18. storočia sa vo zvýšenej miere začali stavať kamenné domy, čo podnietilo rozšírenie sortimentu kamenárskej výroby. Historik G. Ďurkovič vo svojej práci Notitia historico-geographica Comitatus Arvensis z roku 1805 píše: ,, Z kameňolomov najviac si zaslúži zmienku bielopotocký, v ktorom dobývajú pieskovec bielej farby; zručne vyrábajú z neho rozličné nádoby, náradie, sochy, kamenné stĺpy a ozdoby ''. Kamenári pri výrobe používali jednoduché nástroje: čakan, dláto, kliny, klepáčik, kladivoa iné.
V Bielom Potoku sa postupne uplatnila výroba dlaždíc a  ,,bahríkov'' - tehličiek oblúkovitého tvaru, z ktorých sa stavali oravské valcovité pece. Vyrábali sa tu tiež ,,címere'' - prstencovité obrubne na studne o priemere až 2 metre.
Tunajší kamenári zhotovovali žarnovy, brúsy a osly na ostrenie kôs. Najkvalitnejšie osly pochádzali z kameňolomu v Priekovej a boli vychýrené na širokom okolí. V štatistike z roku 1898 sa v obci spomína 40 rodín, ktoré sa zaoberali výrobou brúsov.
Kamenárska výroba bola v 19. storočí zameraná na trh. Bielopotockí kamenári často pracovali ako námezdní robotníci na stavbách a opravách kostolov, ako aj obytných domov. Ťažba kameňa upadla v prvej polovici 20. storočia. Dnes o nej svedčia tri kameňolomy: pod obcou, oproti fare a nad obcou.
Medzi miestnymi kamenármi vynikli najmä príslušníci rodiny Belopotockovcov, ktorí boli tvorcami najhodnotnejších plastík. Ich figurálna tvorba im priniesla meno vynikajúcich majstrov. Belopotockovci boli rezbári i kamenári, ich rod podľa matriky mal prezývku Rezbári. Kameňolom oproti fare, ktorý využívali, dodnes nesie ich meno Rezbárova baňa. Diela Belopotockovcov mali osobitný charakter. V druhej polovici 18. storočia vychádzali z barokových podnetov, dôsledne sledujúc trojrozmernosť, hmotnosť a oblosť. Od konca 18. storočia popri voľnej soche sa v ich tvorbe vyvíjal kríž s vysokým plastickým reliéfom Bolestnej Panny Márie. V 19. storočí sa zobrazovaná tematika v ich prácach zúžila na Najsvätejšiu Trojicu, Pannu Máriu (Korunovaná, Bolestná) a svätého Jána Nepomuckého. V dielni Belopotockovcov znovu ožila reliéfna tvorba a vyvrcholila trojrozmernosť. Neskôr sa však dielenská výroba špecializovala na niekoľko typizovaných foriem. S rastom dopytu stávala sa viac remeselnou výrobou ako umeleckým výtvorom. Belopotockovci si pravdepodobne do konca 19. storočia udržali výhradné právo na kamenársku tvorbu. Kríže, náhrobné pomníky a sochy vyrábali z pieskovca pre široké okolie. Kamenné plastiky od nich kupovali i zámožní občania.
K najznámejším kamenárom z rodu Belopotockovcov patrili:

Juraj Belopotocký (2. polovica 18. storočia -  19. storočie)
Známe diela:
kazateľnica a rad menších sochárskych prác v kostole v Ružomberku
stĺp svätého Jána Nepomuckého z roku 1825 v Bobrovníku
ďalšie jeho diela sú prevažne v Oravskej galérii v Dolnom Kubíne

Alexander Belopotocký (1775 - 9. 5. 1850)
Známe diela:
kríž s reliéfom Bolestnej Panny Márie z roku 1801 v obci
obraz Klaňanie pastierov z roku 1829, drevorezba Svätá rodina z roku 1829 a  socha svätého Jána Evanjelistu v kostole v Ružomberku
kazateľnica s plastikou Dobrého pastiera z roku 1806 v kláštornom kostole v Ružomberku
Najsvätejšia Trojica v prícestnej kaplnke zo začiatku 19. storočia v Černovej
oltárny obraz Všetkých svätých z roku 1831 v Ludrovej
plastika Ukrižovaného zo 40. rokov 19. storočia v Moštenici
korpus Ukrižovaného v Spišskom Bystrom
12 kamenných diel (krížov a stĺpov) v Liptove
socha Nepoškvrnenej na mariánskom stĺpe v Ružomberku

Z Belopotockovcov sa spomína ešte Alojz Belopotocký starší (1834 - 4. 10. 1889) a Ján Belopotocký (24. 11. 1866 - 10. 2. 1912).

V období vzrastu písomnej agendy sa oravské panstvo snažilo zadovážiť si papier vlastnou výrobou, a preto si koncom 18. storočia založilo tri papierne, z ktorých jednu aj v Bielom Potoku. Papiereň v obci bola založená v roku 1781. Jej existenciu uvádza Korabinský vo svojom Lexikone z roku 1786. Papiereň pravdepodobne vyhorela pri požiari obce roku 1794.

Po vyhorení papierne správa oravského panstva niekedy v rokoch 1829 - 1831 poverila papiernického majstra Juraja Pánika výstavbou novej papierne. Z dôvodu jeho náhleho úmrtia roku 1831, papiereň na základe zmluvy s oravským panstvom z 28. septembra 1833 prebral majster Gašpar Rehulka. Ročne platil oravskému panstvu nájomné vo výške 40 zlatých a ročne mu musel predať 25 rysov, resp. 25 000 hárkov papiera bieleho, čistého a súceho na písanie. Panstvo, ktoré mu za každý rys platilo 25 zlatých, si takto zabezpečilo stále dodávky písacieho papiera pre svoju administratívu. Platnosť zmluvy sa obnovila roku 1850. Majster Gašpar Rehulka používal svoju osobitnú priesvitnú značku na vyrábanom papieri. Jeho priesvitka mala na ľavej polovici hárka umiestnenú variantu uhorského znaku so štítom, v ktorom bol dvojkríž a kockované pole. Nad štítom bola jednoduchá korunka. Na pravej polovici hárka bolo písmeno R. 

Bielopotocká papiereň bola stavaná na vodný pohon. Vo výbave mala strojové zariadenie a brús na drevovinu. Drevovinu používala sama na výrobu papiera a tiež ju predávala lisovanú v tehlách.

Z papiernických majstrov v obci sa spomína aj majster Peter Rehulka, ktorý bol tovarišom v párnickej papierni a mal svoju vlastnú priesvitku. Bielopotocká papiereň zanikla vyhorením roku 1880. Dnes už niet po nej ani pamiatky. Pravdepodobne stála na mieste dnešnej píly. 

Prvá hrnčiarska dielňa v Bielom Potoku vznikla v roku 1786. Miestni hrnčiari používali hliniská na Vŕšku pri cintoríne a na Predných jamách. Vyrábali hlinený riad pre bežné potreby - hrnce, mliečniky, šálky, krčahy, misy, cedáky, soľničky, kvetináče. Svoje výrobky predávali na trhoch i jarmokoch nielen na Orave.  

V Oravskom Bielom Potoku od roku 1903 hrávali školáci vianočné hry pod vedením farára Antona Hromadu. Tu roku 1906 mala premiéru aj mravoučná hra Odmena dobrých dietok od Ferka Urbánka. Farár Hromada v obci položil základy osvetovej činnosti, v ktorej aj po jeho odchode pokračovali učitelia.

Začiatkom roku 1921 bielopotocká mládež vystúpila s divadelným hrami Lurdská pasáčka a Kamenný chodníček. Divadelné predstavenie natoľko oduševnilo celú obec, že sa na žiadosť obyvateľov muselo opakovať. Na divadle sa zúčastnili aj obyvatelia susedných obcí. Zisk z divadla sa použil na zariadenie javiska a na obecnú knižnicu.

Roku 1931 vznikol v obci samovzdelávací krúžok Karitas, ktorý blahodarne pôsobil na povznesenie obyvateľov obce. Jeho prvým podujatím boli oslavy vzniku Česko-slovenskej republiky 28. októbra 1931. Na Vianoce pod vedením učiteľa Kaššáka nacvičil dve divadelné predstavenia Veno a Recept proti testinám.

V druhej polovici 20. storočia sa o rozvoj divadla v obci zaslúžili hlavne manželia Durajovi, ktorí pôsobili ako učitelia vo vtedajšej miestnej základnej škole a občan Kohár Cy

Roku 1776 prešla Orava pod správu novoutvoreného Spišského biskupstva. Čoskoro nato sa Biely Potok cirkevno-administratívne osamostatnil, keď biskup Ján Révay roku 1787 v ňom zriadil expozitúru – samostatnú duchovnú správu, ktorá mala vlastného kňaza – kaplána, vlastný kostol s krstiteľnicou, vlastný cintorín i vlastné matriky.  

Prvým kňazom, čo prišiel na novozriadenú kaplánku do obce, bol páter Ignác Peschel z františkánskeho kláštora v Okoličnom. Jeho príchod znamenal oživenie náboženského života v obci: začal vyučovať náboženstvo a spev, vykladal veriacim svätú omšu, Pánovo umučenie, hovoril im o Panne Márii.
V obci sa prvý raz slávil odpust 2. augusta 1789 za účasti ôsmich kňazov zo susedných farností. V roku1795 Ján Lokčanský, colný úradník v Tvrdošíne a pokladník františkánskeho kláštora v Trstenej, zhotovil pečiatku bielopotockej expozitúry. Pečať sa dodnes zachovala zásluhou Milana Hudeca. Bielopotocká expozitúra sa postupne stala farnosťou.

Andrej Pavlis
Narodil sa v chudobnej rodine 14. marca 1891 v Or. Bielom Potoku. Študoval na gymnáziu v Trstenej a Ružomberku. Pre jeho slovenské presvedčenie ho neprijali do spišského seminára. Na odporúčanie Antona Hromadu a prostredníctvom záhrebského profesora Eduarda Krajniaka sa dostal na štúdiá teológie do Záhrebu. Cestou domov na prázdniny sa stretol vo vlaku s americko-slovenským kňazom Františkom  Vlossákom, ktorý ho získal pre prácu medzi americkými Slovákmi. Po príchode do Spojených štátov Amerických, ho do svojej diecézy prijal filadelfský arcibiskup, ktorý ho poslal na štúdiá teológie do Louvaine v Belgicku. V roku 1914 už ako diakon šiel cez prázdniny navštíviť rodičov na Slovensko. Keďže vypukla 1. svetová vojna, nemohol sa vrátiť do Belgicka, ktoré zabrali nemecké vojská. Na povolenie filadelfského arcibiskupa ho 17. septembra vysvätil za kňaza košický biskup Augustín Fischer-Colbrie. Po jednoročnom kaplánovaní v Udavskom pri Humennom, ho povolali do armády. Roku 1920 sa vrátil do filadelfskej arcidiecézy v štáte Panama (USA). Tu patril k významným činiteľom americko-slovenského života. Pôsobil ako kaplán v Palmertone a Lansforde. Ako farár pôsobil v Shepptone. Počas viac ako štvorročného pôsobenia v slovenskej farnosti svätého Jozefa v Coatesville postavil kostol a faru. Najdlhšie pôsobil vo farnosti vo Filadelfii, kde aj zomrel 22. augusta 1944.

Andrej Pavlis bol aj literárne činný. Už ako študent prispieval svojimi poučnými článkami a poviedkami do slovenských katolíckych časopisov Dennica, Kráľovná svätého ruženca, Ľudové noviny, Slovák. V Amerike prispieval do časopisu Združenia slovenských katolíkov Dobrý pastier, ktorého predsedom sa stal roku 1926. Svoje náboženské a národné úvahy publikoval v časopise Jednota a Kalendári Jednota. Roku 1936 začal v časopise jednota uverejňovať sériu článkov o nebezpečenstve komunizmu, ktoré neskôr vyšli aj súborne pod názvom Komunizmus a jeho zhubné následky pre ľudstvo. Jeho filozofickú prácu Názor Masaryka na kresťanskú filozofiu uverejnil študentský časopis Furdek

Mons. Jozef Števek
Narodil sa 3. augusta 1896 v Or. Bielom Potoku. Za  kňaza ho vysvätil košický biskup Augustín Fischer-Colbrie 29. júna 1921 v Košiciach. Kedže bola núdza o slovenských profesorov, hneď pôsobil ako katechéta a profesor slovenčiny. Bol prefektom v Slovenskom katolíckom konvikte a od roku 1923 inšpektorom katolíckych škôl v Košiciach a neskôr v Prešove. Od roku 1928 pôsobil ako profesor náboženstva na reálnom gymnáziu v Košiciach a od roku 1939 v Prešove. Počas druhej svetovej vojny pri prechode frontu vo februári 1945 bol z Prešova odvlečený do Sovietskeho zväzu.  Po desať mesačnom pobyte na Kryme sa 8. decembra vrátil do Košíc, kde sa stal ekonómom Biskupského úradu. Roku 1948 dostal titul pápežského komorníka (monsignore). Od roku 1950 vykonával funkciu riaditeľa Biskupského úradu v Košiciach a bol aj košickým kanonikom. Zlaté kňazské jubileum oslávil v košickom dóme svätej Alžbety 29. júna 1971. Zomrel 11. decembra 1978 v Košiciach. Za veľkej účasti veriacich a duchovenstva ho 14. decembra  pochoval v rodisku spišský kapitulný vikár Štefan Garaj.

Viktor Števek
Narodil sa 18. júna 1912 v Or. Bielom Potoku. Za kňaza ho vysvätil banskobystrický biskup Marián Blaha 27. septembra 1936 v Banskej Bystrici. Ako kaplán pôsobil vo Zvolenskej Slatine, v Hriňovej, Sučanoch, Hornej Ždani a vo Valči. Roku 1938 sa stal farárom v Necpaloch, roku 1939 kaplánom a roku 1940 farárom vo Valči. Za vernosť cirkvi bol v roku 1951 násilne odvlečený a následne odsúdený Štátnym súdom v Bratislave na 6 rokov odňatia slobody. Po odsedení si celého trestu sa roku 1957 vrátil na slobodu s podlomeným zdravím a žil v rodisku, kde tajne slúžil svätú omšu. V rokoch 1968-1972 bol farárom v Žaškove. Potom žil na odpočinku v rodisku, kde zomrel 8. júna 1980. Na miestnom cintoríne ho 10. júna za účasti kňazstva a mnohých veriacich pochoval spišský kapitulný vikár Štefan Garaj.

Peter Adamčák
Narodil sa v Or. Bielom Potoku 12. septembra 1914. Za kňaza ho vysvätil košický biskup Jozef Čársky 20. júna 1937 v Košiciach. Po vysviacke pôsobil ako kaplán v Solivare (1937,1939), v Ľubiši (1938) a v Humennom (1940). Farárom bol v Nižnom Slavkove (1941), v Župčanoch (1952), v Sačurove (1956), v Širokom (1957), v Dubovici (1975). Zomrel 28. mája 2000. Za účasti veriacich a duchovenstva bol pochovaný v Župčanoch 30. mája 2000.

1. P. Ignác Peschel, OFM: 1787-1789
2. P. Demeter Červeň, OFM: 1789-1801
3. Ján Repašsi: 1801 - 1802                                                        
4. Štefan Smoleň: 1802 - 1804                                                   
5. Jakub Krajčinovský: 1804 - 1812                                              
6. Ignác Brunkala: 1812 - 1815                                                   
7. Matúš Zárubský: 1815 - 1830                                                  
8. Ignác Matkovič: 1830 - 1834                                                 
9. Michal Rusiňák: 1834 - 1837                                                  
10. Libor Mosurčík: 1837                                                         
11. František Feja: 1837 - 1850                                                   
12. JánŽuffka: 1850 - 1856                                                                              
13. Matúš Várzely: 1856                               
14. Ondrej Plučinský: 1856 - 1860                                            
15. Ján Keltoník: 1860 - 1873                                                       
16. Juraj Galdon: 1873 - 1886                                                      
17. Peter Hanuľa: 1886 - 1898                                                    
18. Eduard Kitz: 1898                                                          
19. Ondrej Doránsky: 1898 - 1902                                               
20. Anton Hromada: 1902 - 1813                                                  
21. Jozef Hromada: 1913 - 1917                                                    
22. Florián Fömötör: 1917                                                           
23. Ján Lipčej Kapusta: 1917 -1933                                             
24. Michal Žuffa: 1933 - 1935                                                     
25. Štefan Kučeravý: 1935 - 1969                                                   
26. Dr. Michal Mrkva: 1969 - 1970                                                
27. František Bugaj: 1970 - 1973                                                   
28. Peter Ťapák: 1973 - 1983                                                       
29. prof.Štefan Šmálik: 1983 - 1991                                                   
30. Ján Hlavčák: 1992 - 2002                                                      
31. Mgr. Ľuboš Močáry: 2002 - 2010
32. Jozef Tomáň: 2010 - 2020
33. Mgr.  Martin Bakoš: 2020 - trvá